Polská stigmatička KATARZYNA  SZYMON 

 „Ak chceš ísť za mnou,* zapri sám seba, * každý deň vezmi svoj kríž a nasleduj ma.”

 PÁN A KATARÍNA

 Súčasný človek žijúci v dobe mimoriadne rýchlych civilizačných premien nedokáže často vidieť perspektívy večnosti,  zamestnaný každodennými problémami žije tých šesťdesiat, sedemdesiat alebo menej či viac rokov, aby až na smrteľnej posteli, keď sa mu smrť pozrie do očí, začal si s nepokojom v srdci dávať otázky: čo so mnou teraz bude?  Naozaj existuje Boh a boží súd?

 Po smrti niekoho blízkeho - ženy, muža, dcéry, syna, sestry alebo brata, zostávajú v našich srdciach pocity smútku a ľútosti.

 Najsvätejšia Panna Mária zažila tieto pocity najsilnejšie zo všetkých ľudí, keď telo jej milovaného Syna a Boha Ježiša Krista bolo zložené zo Svätého Kríža, keď pohľad jeho krvou zaliatej Najsvätejšej Tváre, prerazených rúk, nôh a boku prenikol ako meč jej Nepoškvrnené Srdce.

 O utrpení nášho Pána Ježiša Krista hovoria štyri Evanjeliá, napísané pred takmer dvoma tisíckami rokov,, nie všetkými prijímané s vierou a láskou. Mnoho rovnako ako nedôverčivý Tomáš vyznáva zásadu "kým neuvidím, neuverím".

 Turín, mesto automobilky Fiat a slávneho futbalového klubu Juventus, ale nielen to.

 V jednej kaplnke katedrály sv. Jána Krstiteľa je prechovávaná relikvia známa na celom svete pod názvom Turínske plátno. Ide o ľanové plátno, na ktorom je zachytené neobvyklé vyobrazenie -  mŕtve telo ukrižovaného muža. Nebolo by na tom nič mimoriadne, nebyť toho, že, ako vyplýva z vykonaných vedeckých bádaní, bol tento muž najskôr kruto zbičovaný a pred ukrižovaním mal na hlave tŕňovú korunu. Podobný prípad takého trestu a výsmechu samozvaného kráľa nenachádzame v žiadnom historickom popise ukrižovania, v žiadnom ? s výnimkou evanjelií.

 Skúšky preukázali aj to, že človek z plátna mal po smrti * prerazený ľavý bok a nepolámané nohy.

 Postava odtlačená na plátne vykazuje, bez všetkej pochybnosti,  že telo bolo z tkaniny oddelené neobvyklým spôsobom. Pri zmiznutí spod plátna totiž nezanechalo žiadne odtlačky, nestrhlo žiadne krvné zrazeniny, pričom zanechalo ich mimoriadne čitateľné stopy a tiež obrysy rán.

 „Ak chceš ísť za mnou,* zapri sám seba, * každý deň vezmi svoj kríž a nasleduj ma.”

 Tvár Krista je naplnená vážnosťou smrti - jej pokoj udivuje. Nevyjadruje zúfalstvo ani strach.

 Toto plátno nie je jediným svedkom Umučenia nášho Spasiteľa. Boh vo svojom nepochopiteľnom a nekonečnom milosrdenstve poukazuje aj na ďalších svedkov a to dokonca svedkov žijúcich.

 Žili v rôznych dobách, a pravdu o Umučení Ježiša Krista dosvedčovali tým, že ich ruky, nohy a bok boli označené stigmami alebo ranami, ktoré mal aj Pán.

 Jedným z prvých, ak nie prvým, bol svätý František z Assisi. Pre svojich súčasníkov bol živým svedectvom chudoby a dobroty. Dnes, viac ako 760 rokov po jeho smrti, k jeho hrobu v Assisi putujú veriaci z celého sveta.

 Takmer 600 rokov po svätom Františkovi prišla na svet neskoršia božia služobníčka Anna Katarína Emmerichová

 V rade videní mohla vidieť veci, * ktoré zostali pred obyčajnými smrteľníkmi skryté.

 Popisy týchto vízií boli spísané za života tejto božej služobníčky a vďaka tomu neboli zabudnuté.

 V lete roku 1912 sa na jej tele objavili krvácajúce stigmy tŕňovej koruny, rúk, nôh a boku. Zomrela o 12 rokov neskôr ako zosobnenie trpezlivosti a dokonalého odovzdania sa Bohu.

 V noci zo Zeleného štvrtka na Veľký piatok roku 1898 sa v bavorskej dedine Koneserenht narodila Tereza Neumannová

 Od detstva sa vyznačovala veľkou zbožnosťou, * trávila dlhé chvíle v modlitbách a rozjímaní o umučení Krista.

 Keď sa Terezy pýtali, čím žije, odpovedala jednoducho - „Spasiteľom“ - a mala na mysli každodenné sväté prijímanie

 Môže sa to javiť ako nemožné, ale pre Terezu Neumannovú to bol skutočne jediný pokrm.  Od roku 1927 do konca života, to jest viac ako 35 rokov, nejedla ani nepila

 Tento fakt potvrdzujú výsledky odborných lekárskych pozorovaní, ktoré so súhlasom cirkevných predstaviteľov absolvovala.

 Najprv ju skúšali liečiť domácimi prostriedkami, a keď to nepomáhalo, požiadali o pomoc lekára. Doktor Zajdl z Walkassen Terezu vyšetril a zistil že dĺžka rany na jej boku činí 33 milimetrov, použil masti a obväzy, ale čím viac boli rany liečené, tým sa stávali bolestivejšími

 Doktor Zajdl bol týmto zvláštnym druhom rán, ktoré nehnisali a boli bez zápalov, tak prekvapený, že po nejakom čase ďalšiu liečbu vzdal.

 Tereza odvtedy nosila až do konca svojho života šaty s dlhými rukávmi - ale ani to ju neochránilo od stále početnejšieho prílivu pútnikov, alebo len zvedavých ľudí.

 Tí, ktorým bolo dané vidieť jej bolesť. odchádzali hlboko zasiahnutí väčšinou do miestneho kostola, aby sa tam modlili a prijali sviatosti.

 Bolesti Terezy Neumannovej ustali navždy 18. septembra roku 1962.

 Najznámejšou stigmatizovanou osobou 20. storočia bol určite Páter Pio, kapucín z kláštora San  

 20. septembra 1918 dostal ako prvý kňaz v dejinách Cirkvi stigmy v miestach piatich rán Pána Ježiša. Správa o tejto udalosti sa rozniesla po celom svete rýchlosťou blesku.

 Zdrojom duchovnej sily bola Otcovi Piovi modlitba. V jednom z listov napísal:

 22. septembra 1968 Páter Pio slávil svätú omšu naposledy, 50 rokov a tri dni staré nezahojené rany stigiem sa začali pomaly strácať.

 Po slávnostnom pohrebe, ktorého sa zúčastnilo asi 100.000 ľudí, bolo telo pochované v krypte pod hlavným oltárom nového kostola kapucínov v San Giovanni Rotondo.

 Svätý František.

 Anna Katarína Emmerichová

 Tereza Neumannová

 Žili v rôznych dobách a krajinách a boli pre svojich súčasníkov živým dokladom bolestného umučenia Božieho Syna Ježiša Krista

 Zostane samozrejme tajomstvom božieho milosrdenstva, koľko márnotratných synov a dcér po priamom stretnutí so stigmatizovanými našlo cestu do Otcovho domu

 Určite ich nájdeme aj v objektíve amatérskeho kameramana, ktorý zachytil pohreb poľskej stigmatičky Kataríny Szymon, ktorá zomrela 24. augusta 1986.

 Po smrti niekoho blízkeho - ženy, muža, dcéry, syna, sestry alebo brata, zostávajú v našich srdciach pocity smútku a ľútosti.

 Po smrti niekoho blízkeho - ženy, muža, dcéry, syna, sestry alebo brata, zostávajú v našich srdciach pocity smútku a ľútosti.

 Nemala ešte ani dva roky, keď jej zomrela matka a zanechala po sebe šesť osirelých detí.

 Celý život bývala Katarína Szymon v okolí Katovíc, v mieste ťažkej práce baníkov, ktorí tu celé roky ťažia uhlie.

 Ľudia, ktorí tu žijú a pracujú, sú známi svojou zbožnosťou, ktorá sa opiera o staré poľské príslovie:

 Mnohí z nich počuli o Katarínke, ale iba niektorí ju poznali osobne.

 Hovorí Markéta Piksa zo Studzienic:

 Hovorí Mária Kuszka:

 Hovorí Kristína Bemová:

 Pri hrobe Kataríny Szymon na cintoríne v Kostuchni sa často zhromažďujú jej duchovní synovia a dcéry, aby sa modlili za obrátenie hriešnikov a vyprosili božie milosrdenstvo pre svet.

 OTČE NÁŠ, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje. Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes. A odpusť nám naše viny,  ako i my odpúšťame našim vinníkom. A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého. Amen  

 Hovorí Karol Kolba  z Bielska-Bialé:

 Frydek. V blízkosti tejto obce sa nachádza prepadlina, miesto, do ktorého sa pred 500 rokmi prepadla celá dedina s kostolom.

 Práve tu sa 24. 7. 1954 Kataríne zjavila Najsvätejšia Panna Mária, kráľovná vesmíru.

 S pomocou pri vyplnení tejto úlohy pribehol Kataríne dnes už nežijúci Karol Wojtala, ktorý sa spojil so sochárom Františkom Masożom  z Rybníka.

 Neviem, či to bolo v auguste, ale určite v letnom období. Prišiel pán Wojtala s pani Katarínou Szymon, nazývanou Katarínka. Prišli a pýtali sa, či by som neurobil sošku Panny Márie.  Nevedel som akú, tak som sa opýtal:

 Katarínka prišla s pánom Wojtalom, keď som mal sošku v surovom stave. Musel som urobiť určité opravy, zmeniť tvár a šaty – to som doplnil.

 Soška Panny Márie, kráľovnej vesmíru, sa mnoho rokov nachádzala v malom domčeku Karola Wojtalu vo Frydku.

 Pohostinný domáci otváral dvere všetkým, ktorí sa tu chceli modliť.

 Dnes je soška Panny Márie kráľovnej vesmíru už trvale umiestnená na hlavnom oltári novo postaveného kostola vo Frydku, o ktorom vo svojom zjavení hovorila Najsvätejšia Panna Mária.

 Katarína Szymon nemala svoj dom. Skromné ubytovanie našla u dobrých a prajúcich ľudí.  * Najdlhšie, od roku 1946, bývala v Pszczyne.

 Katarína tu bývala, v tomto dome, natrvalo od roku 1981. Tu prichádzalo veľmi mnoho ľudí:  lekárov, kňazov, učiteľov, rôznych bohoslovcov, rádových sestier. Prichádzali do tohto domu. Poskytovala im všetku pomoc,  radila, ako majú žiť, ako majú znášať utrpenie.

 Toto je izba, v ktorej Katarína žila do svojej smrti, všetky predmety tu zostali tak, ako boli za jej života, posteľ je tiež na svojom pôvodnom mieste.

 Po Kataríne Szymon zostalo málo fotografií - najviac ich urobila Edward Ożóg  z Bielska-Bialé.

 Ja som urobil veľa amatérskych snímok. Vždy som sa jej pýtal, či môžem urobiť snímku, pretože sa fotila nerada, nemala rada popularitu.  Vždy hovorila, že je vždy skromná, nie na reklamu - že až po jej smrti môžeme tieto snímky ukazovať – ak budeme chcieť, ale že po tom netúži. Vždy zdôrazňovala, že je skromná, že je rovnaká ako my všetci, že si berie veľké bolesti za nás za všetkých, a za tie hanebné činy (škaredosť, nečistota) ktoré sa na svete dejú. Veľmi trpela. Radšej som za ňou prichádzal v dňoch, keď nebolo toľko pútnikov - obvykle v piatok – a obvykle, keď mala veľké bolesti. Vtedy mi bolo naozaj ľúto dívať sa na všetky tie rany - ako krvácala tŕňová koruna na jej hlave.  Bolo možné si všimnúť kvapky krvi, ktoré sa objavovali,  a čo bolo ešte horšie, krvavé slzy. Celé oči akoby sa jej potili krvou.  Krv po lícach stekala až k brade. Tá krv bola veľmi viditeľná.

 Dom Marty Godziek bol domom otvoreným pre tých, ktorí sa s Katarínkou chceli stretnúť. Často tu prichádzala Barbora - študentka medicíny – dnes lekárka.

 Katarínu Szymon som prvýkrát stretla v roku 1982, keď sme so skupinou študentov  tu prišli, pretože sme sa dozvedeli o mimoriadnom jave - o stigmách.

 Turza – obec blízko Katovíc – kde sa nachádza známe mariánske pútnické miesto Panny Márie Fatimskej

 Katarína a jej vodič tade prechádzali 13. a 29. každého mesiaca, aby sa spoločne s ostatnými pútnikmi zúčastnili nočnej modlitebnej adorácie.

 Počas týchto nočných bdení je Pán Ježiš v Najsvätejšej Sviatosti slávnostne nesený v procesii.

 Pútnici so sviečkami v rukách idú za tým, ktorý sa z lásky k človeku stal pokrmom pre život večný.

 Počas druhej cesty Svätého otca do Poľska došlo v katovickej katedrále ku krátkemu stretnutiu Jána Pavla II. s Katarínkou.

  Katarína Szymon sedela vtedy v katedrále na malej, nízkej skladacej stoličke.

 Počas druhého roku filozoficko-teologických štúdií, keď som prvýkrát navštívil Katarínu Szymon, povedala mi:  „Ty budeš kňazom. ” To mi pomohlo v štúdiu, neľahkom, náročnom štúdiu, a v modlitbe a každodennom živote. Dnes ďakujem Bohu, že som už viac ako šesť rokov kňazom.

 Bola to žena prostá a pokorná.

  Hovorí páter Marian Więckowski:

 Prichádzal som tam tiež párkrát s Eucharistiou, * a tiež som tam dvakrát alebo trikrát slúžil omšu svätú – na žiadosť pani Kataríny.

 Stigmy piatich Ježišových rán dostala Katarína Szymon 8. 3. 1946, na prvý piatok Pôstneho obdobia.

 Katarínu Szymon som spoznal na jeseň roku 1984. Ako lekár sa môžem vyjadriť vo veci jej stigiem.

 Bolesti Katarínky sa zosilňovali počas pôstneho obdobia, vtedy trpela spolu so svojím Pánom.

 Bolo to vo Veľkom týždni, keď trikrát spadla. Tak, ako Pán Ježiš. Rany sa veľmi otvárali. Bolo vidieť tú veľkú bolesť, strašne bledú tvár. Z miesta, kde Pán Ježíš mal tŕňovú korunu, kvapkala krv. To sa z tých pórov tak tlačila krv. Neskôr umieranie.  Popis umierania by som radšej vynechal, pretože to sa naozaj srdce zviera.   Tento moment nezabudnem – keď sa dialo, čo sa dialo. Dlho to trvalo. Ten pot stekajúci po tvári, tie zorničky akoby praskali, tie slzy, ako sa tlačili. V takom stave bola asi 20 minút -akoby mimo tohto sveta. Myslel som, že už nepríde k sebe.

 Katarína Szymon prežívala fyzické bolesti, bez jediného slova nariekania, ale vždy s odpustením v srdci prijímala mnoho nepravdivých ubližujúcich odsudzovaní, dokonca ohováraní.

 Najbolestnejšie bolo, že ľudia Katarínu prenasledovali. Hovorili, že sama si rozškrabávala rany. Ja som bol očitým svedkom šesť rokov, všetko som sledoval a videl som, že to tak nebolo. V piatky a v stredy krvácala samovoľne ? krv tryskala z rán ?  boku, hlavy, očí, z rán na nohách.

 Katarínka bola obdarená výnimočným bohatstvom mystických prežitkov. Keď vlastnými silami nemohla prísť do kostola – dostávala Sväté prijímanie z Neba.

 Tento zázrak sa opakoval viackrát v prítomnosti mnohých svedkov.

 To bola taká radostná chvíľa, keď Pán Ježíš prichádzal ku Katarínke v podobe bielej Hostie.  Nie je

 Jedným z posledných kňazov, ktorý poznal Katarínku niekoľko mesiacov pred jej smrťou, bol kňaz Jan Czekaj.

 Katarína Szymon, keď som sa s ňou stretol, bola vo veľmi ťažkom stave. Bola veľa chorá, ale vôbec sa

 Katarína Szymon zomrela 24. 8. 1986.  Po smrti sa stigmy, ktoré mala viac ako 40 rokov, začali zázračným spôsobom hojiť,  a potvrdili tak ich nadprirodzenú povahu.

 Keby boli falšované – to jest nabodávané ihlami alebo nejakým nožom – zostali by aj celý čas po smrti.

 Keď som 28. 8. prišiel na pohreb, videl som,  že na rukách už rany neboli.  Boli zahojené,  a telo bolo pružné, napriek tomu, že to bol už piaty deň po smrti.   Nebolo cítiť žiadnu inú vôňu.  Práve naopak ? vôňu akoby zdravého človeka.

 Katarína Szymon zostala v mojej pamäti a zostane navždy.  Za mnoho jej vďačím, za mnoho jej vďačia tí, s ktorými som k nej chodil.   Bola pre nás živým príkladom. Naučila nás modliť sa, naučila nás trpezlivosti, pokore, veľkej dôvere.  Za života stále opakovala, že iba modlitba,  pokora a dôvera môže zmeniť druhého človeka, zmeniť svet.  A o to prosila. Stále uisťovala o veľkej dobrote,  láske a milosrdenstve Všemohúceho Boha k všetkým ľuďom, ku každému.

 Dňa 16. 11. 1985 na sviatok Panny Márie Milosrdenstva a možno práve na jej prihovorenie sa  bol na amatérskej videokamere zaznamenaný  mimoriadny a jedinečný záznam extázy Kataríny Szymon.

 EXTÁZA: „Ježiš, ó Ježiš, vidíš ? dobrý Ježiš.  Si tak strašne zabitý hriešnym ľudom. Zabili ťa, Ježiš, a

 „Ježiš, ja ťa milujem. Ježiš, naozaj ma neopustíš, ó Ježiš,  neopustíš tie deti, ktoré tu prišli.  Vezmi ich pod svoju ochranu.“

 „Dcéra – vezmem ich – nezahynú. Musia konať pokánie. Nebo im otvorím.  

 PIESEŇ:  Ako kvet ruže medzi ostrými tŕňmi,  ako božie znamenie pre hriešny svet,  žila tu s nami na

 A aj keď už odišla tam,  kde Pán pripravil miesto pre svojich služobníkov,  zostane v srdciach obraz božských rán a meno stigmatizovanej - Katarínka.

 Ako vyplýva z uskutočnených štatistických vyšetrovaní,  každú sekundu, počas minúty sto, počas hodiny,  čiže počas trvania tohto filmu, umiera na zemi viac ako šesťtisíc ľudí.

 Bez ohľadu na to, či verili v Boha a žili podľa jeho prikázaní,  alebo boli ateistami, alebo ľuďmi, ktorí sa považovali za veriacich,  a nepraktikujúcich, voči smrti sú si všetci rovní.  Všetci sa museli postaviť na božom súde pred Krista.  Večné šťastie v nebi, očisťujúce utrpenie v očistci,  alebo aj večná potupa v pekle, sú už pre ne skutočnosťou a prítomnosťou.

 Tiež aj my, ktorí sme ešte na našej zemskej púti,  postavíme sa skôr alebo neskôr pred spravodlivého sudcu,  aby posúdil každý náš čin, slová, myšlienky, to, čo sme zanedbali.

 „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a namáhate,  ja vás posilním, vezmete moje jarmo a učte sa odo mňa,  že som tichý a srdca pokorného a nájdite odpočinutie pre vaše duše,  pretože moje jarmo je sladké a moje bremeno je ľahké.

 Tento film vznikol v priebehu rokov 1985 – 1989. Práce na filme sa zúčastnili: Barbara, Nina, Roma, Andrzej, Benedykt, Edward, Jerzy, Zbigniew a mnoho, mnoho ďalších. Tí všetci boli iba: ”Neužitočnými služobníkmi”, ktorých mimoriadne jemným a súčasne vnímateľným spôsobom viedla Panna Mária Matka Božieho Milosrdenstva.